Získajte všetkých 31 kníh o Arsènovi Lupinovi – vrátane audiokníh
Poviedky aj veľké romány o najslávnejšom zlodejovi francúzskej literatúry, ktoré Maurice Leblanc písal od roku 1905 do roku 1929. Nový slovenský preklad, mnohé tituly aj na počúvanie – a s PRO všetky zadarmo.

Zatknutie Arsèna Lupina
Zlodej, ktorého si Francúzsko zamilovalo
Rok 1905. Vydavateľ Pierre Lafitte zakladá nový časopis Je sais tout a potrebuje hrdinu, ktorý by čitateľov držal od čísla k číslu – niečo ako francúzsku odpoveď na Sherlocka Holmesa, ktorý vtedy ovládal Anglicko. Osloví Maurica Leblanca, štyridsiatnika z Rouenu, ktorý o sebe sníva ako o vážnom spisovateľovi v stopách Flauberta a Maupassanta. Leblanc súhlasí skôr z núdze než z presvedčenia.
Napíše jednu poviedku. Potom druhú. A z vedľajšej zákazky sa stane celoživotné dielo: Arsène Lupin, gentleman-zlodej, ktorý kradne s eleganciou, nikdy nezabíja a políciu poráža predovšetkým vtipom. Do roku 1939 o ňom Leblanc napíše takmer dvadsať kníh. Štrnásť z nich vám prinášame v novom slovenskom preklade – od prvej poviedky z roku 1905 až po Tajomné sídlo z roku 1929. Každú poviedku vydávame samostatne, takže spolu je to 31 e-kníh. Mnohé si môžete aj vypočuť – hľadajte ikonku slúchadiel.
Traduje sa, že Lupin sa pôvodne mal volať Lopin – podľa skutočného parížskeho mestského poslanca Arsèna Lopina. Ten sa ohradil, a tak Leblanc zmenil jedno písmeno. Vznikla značka na sto rokov.
Článok je zároveň mapou. Otvára ho prvá zbierka deviatich poviedok, nasleduje celá kniha súbojov so Sholmesom a tri veľké romány, potom druhá zbierka desiatich poviedok a nakoniec neskoré knihy, v ktorých Lupin chodí po svete pod cudzími menami – a medzi nimi jedna, ktorá sa vracia do jeho mladosti.
Deväť poviedok, ktorými sa všetko začalo
V Je sais tout vychádzali od leta 1905 do roku 1907 a ešte v tom roku vyšli knižne ako Arsène Lupin, gentleman-cambrioleur. Dá sa ich čítať jednotlivo, no spolu skladajú prvý portrét muža, ktorý sa nikdy neukáže dvakrát s rovnakou tvárou.
🎧
Zatknutie Arsèna Lupina
Všetko sa začína na palube zaoceánskeho parníka La Provence uprostred Atlantiku. Bezdrôtový telegraf – v roku 1905 technický zázrak, ktorý čitateľov fascinoval rovnako ako dnes umelá inteligencia – prinesie správu: na palube cestuje Arsène Lupin. Pod cudzím menom, ktoré sa začína na R.
Nasleduje niekoľko dní paranoje v prvej triede. Každý podozrieva každého, šperky miznú, salóny hučia klebetami a v prístave už čaká inšpektor Ganimard. Poviedka, ktorou sa Lupin predstavil svetu, má jeden z najslávnejších záverov v dejinách detektívneho žánru. Neprezradíme ho ani slovom.
🎧
Arsène Lupin vo väzení
Lupin sedí v parížskej väznici La Santé. Zdalo by sa, že Francúzsko si môže vydýchnuť. A predsa barón Cahorn, samotársky zberateľ zo zámku Malaquis na Seine, dostane list: do týždňa má odovzdať svoje najcennejšie obrazy, inak si ich zlodej vezme sám. Podpísaný Arsène Lupin – z väzenskej cely.
Ako môže muž za mrežami vylúpiť zámok na skale? Barón sa v zúfalstve obráti na jediného človeka, ktorý Lupina kedy chytil. Poviedka je majstrovská lekcia v tom, ako Leblanc stavia hádanku: čitateľ vidí všetko, a napriek tomu nevidí nič.
🎧
Útek Arsèna Lupina
Lupin oznámi, že na vlastný súdny proces nepríde. Nie preto, že by sa bál – jednoducho má iné plány. Dozorcovia zdvojnásobia stráže, riaditeľ väznice prestane spávať a novinári sa predbiehajú v odhadoch, ako to urobí.
Leblanc tu prvý raz naplno rozohrá Lupinovu najsilnejšiu zbraň: nie páčidlo, ale prevleky, psychológiu a schopnosť prinútiť druhých, aby robili presne to, čo od nich chce. Poviedka má viac zvratov než mnohé celé romány.
🎧
Tajomný cestujúci
Rýchlik z Paríža do Rouenu, kupé prvej triedy, rozprávač zaspí – a preberie sa s rukami zviazanými a prázdnymi vreckami. Vo vlaku je muž na úteku, na trati stoja žandári a Lupin je bližšie, než by si ktokoľvek myslel.
Krátka, rýchla poviedka, v ktorej Leblanc ukazuje, že Lupin nie je len zlodej, ale aj lovec: keď mu niekto skríži cestu, vie byť nemilosrdne dôsledný. Rozprávačom je Lupinov priateľ a kronikár – a jeho hlas, napoly pobavený a napoly vydesený, je jedným z pôžitkov celej zbierky.
Netflix, Omar Sy a kniha, ktorá sa vypredala po sto rokoch
V januári 2021 uviedol Netflix seriál Lupin s Omarom Sym. Jeho hrdina Assane Diop nie je Arsène Lupin – je to muž, ktorý ako chlapec dostal od otca knihu Arsène Lupin, gentleman-cambrioleur a urobil z nej svoj životný návod. Tú istú knihu, ktorej poviedky práve čítate.
Seriál sa stal jedným z najsledovanejších francúzskych titulov v histórii platformy a Leblancova storočná zbierka sa vo Francúzsku v priebehu týždňov znova ocitla medzi bestsellermi. Nakladateľstvá dotláčali desaťtisíce výtlačkov. Ukázalo sa, že gentleman-zlodej nezostarol ani o deň.
🎧
Kráľovnin náhrdelník
Náhrdelník, kvôli ktorému sa pred revolúciou zachvel francúzsky trón, sa po sto rokoch objaví v dome grófa de Dreux-Soubise. A potom zmizne – z izby so zamknutými dverami a oknom, cez ktoré by sa nepretiahol ani mačka.
Leblanc tu spája skutočnú historickú aféru s legendou Márie Antoinetty a s niečím, čo čitatelia dovtedy nepoznali: Lupinovým detstvom. Práve v tejto poviedke sa dozvieme, kde sa vzal chlapec, z ktorého vyrástol najslávnejší zlodej Francúzska. Jedna z najdojímavejších a najprekvapivejších častí zbierky.
🎧
Srdcová sedmička
Rozprávač – spisovateľ, ktorý sa až podozrivo podobá na samotného Leblanca – sa v noci prebudí vo svojom byte a počuje kroky. Ráno nájde na stole hraciu kartu: srdcovú sedmičku s prepichnutými siedmimi srdcami. O niekoľko dní ďalšiu. A potom mŕtveho muža vo svojej pracovni.
Poviedka, v ktorej sa dozvieme, ako sa kronikár s Lupinom vlastne zoznámil. Špionáž, plány tajnej ponorky, cudzí agenti a zlodej, ktorý si v tom všetkom nájde svoj vlastný, veľmi francúzsky záujem.
🎧
Trezor pani Imbertovej
Mladý Lupin – ešte nie legenda, len šikovný muž bez peňazí – zachráni na ulici pána Imberta pred útočníkmi. Vďačná rodina ho prijme ako tajomníka. A v pracovni stojí obrovský trezor, o ktorom celý Paríž vie, že sú v ňom milióny.
Leblanc sa tu inšpiroval skutočným škandálom, ktorý krátko predtým otriasol Francúzskom, a napísal poviedku, ktorá je zároveň napínavá aj ironická. Lupin v nej rozpráva o vlastnom zlyhaní – a robí to s takou eleganciou, že mu to čitateľ okamžite odpustí.
🎧
Čierna perla
Legendárna čierna perla grófky d'Andillotovej. Noc, zlodej, ktorý si nechá vytlačiť kľúč od bytu, a plán, ktorý nemá chybu. Až kým sa dvere neotvoria a Lupin nezistí, že niekto ho predbehol – a nechal za sebou niečo oveľa horšie než prázdnu skrinku.
Poviedka, v ktorej sa gentleman-zlodej mení na detektíva. Leblanc sa nebojí temnejších tónov, no ani na chvíľu nestratí ľahkosť, ktorá Lupina odlišuje od všetkých ostatných hrdinov žánru.
🎧
Herlock Sholmès prichádza príliš neskoro
Zámok Thibermesnil, tajná chodba, o ktorej hovorí stará listina, a hádanka, ktorú za tristo rokov nikto nerozlúštil. Majiteľ zámku pozve na víkend hostí – a medzi nimi má prísť aj slávny anglický detektív. Lupin však vie čítať staré listiny rýchlejšie.
Prvé stretnutie dvoch najväčších postáv žánru, plné vzájomného rešpektu a jemného posmechu. Poviedka uzatvára prvú zbierku, ich spor však nie – a za pokračovaním nemusíte chodiť ďaleko.
Herlock Sholmès a jeden nahnevaný Angličan
Keď Leblanc v roku 1906 poslal svojho zlodeja do súboja so Sherlockom Holmesom, časopis to vytlačil pod pôvodným menom slávneho detektíva. Arthur Conan Doyle sa ohradil – a tak sa v knižnom vydaní z anglického génia stal Herlock Sholmès a z doktora Watsona Wilson. Prešmyčka je taká priehľadná, že ju pochopí každé dieťa, a práve v tom je jej pôvab: Leblanc si z britskej konkurencie utiahol a zároveň jej vzdal poctu.
Jedno stretnutie na poľnej ceste v kraji Caux však čitateľom nestačilo. O dva roky neskôr dostal súboj oboch pánov celú knihu, Arsène Lupin proti Herlockovi Sholmesovi. Sholmès tentoraz neprichádza na zámok ako víkendový hosť – na pomoc ho volá celý Paríž, ktorý si s Lupinom nevie rady. A inšpektor Ganimard musí zniesť, že mu do roboty hovorí Angličan.
Arsène Lupin proti Herlockovi Sholmesovi
Profesor matematiky Gerbois kúpi dcére mahagónový sekretár a nazajtra je sekretár preč aj so žrebom č. 514. Keď žreb vyhrá milión, dostane Crédit Foncier takmer naraz dva telegramy: jeden podpísal Gerbois, druhý Arsène Lupin. Pribudnú modrý diamant a plavovlasá dáma, ktorá sa zjavuje a mizne. Herlock Sholmès si hneď v prvý parížsky večer sadne s Lupinom k jednému stolu a sľúbi mu, že ho do desiatich dní dostane za mreže.
Sholmesa kreslí Leblanc s láskavou iróniou: kým sa mu človek nepozrie do očí, vyzerá ako päťdesiatnik, ktorý celý život presedel v kancelárii nad stĺpcami čísel. Lupin zas berie zápas ako vec národnej cti: „Francúzsko proti Anglicku… Trafalgar bude konečne pomstený.“ A v druhej novele, Židovskej lampe, Sholmesa zdvorilo varuje, nech radšej zostane doma pri kozube.
Étretat: mestečko, kde Lupin dodnes býva
Leblanc si v normandskom Étretate kúpil vilu, ktorú pomenoval Le Clos Lupin. Dom je dnes múzeom a návštevníkov ním sprevádza Lupinov hlas. Jeho hrdina medzitým prekročil hranice, o ktorých Leblanc nemohol ani snívať: japonský kreslený zlodej Lupin III. z roku 1967 je jeho fiktívnym vnukom a v Ázii ho poznajú milióny divákov.
Kriedové útesy Étretatu a skalná „ihla“, ktorá trčí z mora kúsok od brehu, sa stali dejiskom Leblancovho najslávnejšieho románu Dutá ihla (1909). Do Étretatu sa chodí pozerať na útesy, ale odchádza sa s knihou v taške – najčastejšie práve s touto.
Dutá ihla
Okolo štvrtej ráno sa na zámku Ambrumésy pri Dieppe muž s lampášom hlboko pokloní vydeseným sesterniciam a zmizne cez balkón. V budoári leží zavraždený grófov tajomník. Raymonde de Saint-Véran strhne zo steny pušku a utečenca v parku zasiahne, ranený sa však odvlečie do zrúcanín opátstva a akoby sa po ňom zem zľahla. Zlodeji pritom čosi odnášali, no gróf tvrdí, že mu nič nechýba.
Na zámok dorazí aj Isidore Beautrelet, sedemnásťročný maturant, ktorý sa cez veľkonočné prázdniny s falošnou bradou hrá na reportéra. Kým sudca zbiera stopy, chlapec preleží celý deň na ihličí v zrúcaninách a premýšľa – a onedlho je jasné, že práve on bude Lupinovi skutočným súperom. Román sa začína ako detektívka, no útržok papiera s bodkami a číslicami z neho urobí pátranie po tajomstve francúzskych kráľov.
Lupin bez rukavíc
Po Dutej ihle Leblanc pritvrdí. Romány 813 (1910) a Arsène Lupin a krištáľová zátka (1912) už nie sú hrou na mačku a myš s inšpektorom, ktorý sa napokon zasmeje s ostatnými. V 813 ide o tajomstvo, ktoré môže prekresliť mapu Európy, v Krištáľovej zátke o krk mladého Gilberta, ktorého čaká gilotína. A proti Lupinovi stoja ľudia, ktorí zabíjajú bez mihnutia oka a vydierajú s chladnou hlavou.
Oba príbehy siahajú do vysokej politiky – do hotelových apartmánov, poslaneckých víl a zákulisia, kde sa rozhoduje o osude krajín. Lupin robí chyby, býva o krok pozadu a dovolí citom, aby mu zamiešali karty. Práve preto patria tieto romány k tomu najlepšiemu, čo Leblanc napísal: hrdina, ktorý môže prehrať, je vždy zaujímavejší než ten, ktorému víťazstvo padá do lona.
813
Hotel Palace, apartmán 415. Rudolf Kesselbach, diamantový kráľ prezývaný Pán Kapska, nosí v hlave plán, ktorý z neho urobí pána aj iných kráľovstiev. Ráno ho nájdu priviazaného ku kreslu, s ranou pri srdci a s vizitkou Arsèna Lupina na košeli, a v ten deň zomrú v hoteli ďalší dvaja. Zostanú iniciály L a M, slovo APOON a nálepka s číslom 813 – a Lupin, o ktorom štyri roky nikto nepočul, prvý raz v živote čelí obvineniu z vraždy, ktorú nespáchal.
Návrat je typicky lupinovský: otvorený list v novinách, v ktorom Lupin oznamuje, že vychádza z ústrania medzi knihami a psom Sherlockom, a náčelníkovi Sûreté, pánu Lenormandovi, ponúka pomocnú ruku. V hre sú aj elegantné knieža Sernine a vrah, ktorý nepozná zľutovanie. 813 je najrozsiahlejší a najtemnejší z lupinovských románov.
Arsène Lupin a krištáľová zátka
Poslanec Daubrecq odíde večerným vlakom do Paríža a jeho vila v Enghiene ostane bez pána. Vlámanie naplánovali Lupinovi muži Gilbert a Vaucheray ako pokojné sťahovanie nábytku. Napokon však leží na zemi komorník s dýkou v hrdle, dom obkľúčia policajti a obaja zlodeji skončia v ich rukách. V Lupinovom vrecku zostane predmet, o ktorý sa tí dvaja pobili – krištáľová zátka z likérovej karafy. A ešte v tú noc zmizne zo spálne zamknutej na kľúč aj na závoru.
Krv, ktorú Lupin nikdy nechcel preliať, tečie hneď na prvých stranách. Daubrecq, v Snemovni prezývaný „Lesný muž“, drží v šachu politikov zo zoznamu Dvadsiatich siedmich, podplatených v afére kanála Deux-Mers – za ňou Leblanc len priehľadne ukryl skutočný panamský škandál. Do hry vstúpi aj Clarisse Mergy, žena, ktorá má s Daubrecqom staré nevybavené účty.
Spovede Arsèna Lupina: desať ďalších poviedok
Od apríla 1911 do februára 1913 vychádzala v Je sais tout nová séria krátkych lupinovských príbehov a v roku 1913 ich Leblanc spojil do druhej zbierky, Les Confidences d’Arsène Lupin – Spovede Arsèna Lupina. Kronikár je späť, Ganimard tiež a prípady sú pestrejšie než kedykoľvek predtým: od slnečných zábleskov na priečelí domu až po svadbu, o ktorej nevesta nevedela. Lupin v nich kradne rovnako často, ako pomáha – a niekedy oboje naraz.
Siedma poviedka má zvláštny osud. Po francúzsky sa volá L’Homme à la peau de bique, teda „Muž v kozom kožuchu“, no v Je sais tout nikdy nevyšla: čitatelia ju prvý raz dostali do rúk v anglickom vydaní zbierky a Francúzi si ju prečítali až v roku 1927. V našom preklade nesie názov podľa anglického vydania – Tragédia v lese Morgues.
🎧
Dvestotisíc frankov odmeny!
„Porozprávaj mi niečo o sebe,“ prosí rozprávač Lupina, ktorý drieme na pohovke. Namiesto spomienok dostane diktát čísel: Lupin počíta slnečné záblesky na priečelí domu oproti a čísla sa skladajú do anglickej vety, ktorá sa zrazu preruší. Po dvanástich minútach chce telefonovať barónovi Repsteinovi, ktorému vraj pred dvoma týždňami ušla manželka s tromi miliónmi. Prečo posledná veta ostala nedokončená, zistí o pár domov ďalej.
Noviny majú jasno: polícia naháňa barónku po kontinente a barón uložil u notára dvestotisíc frankov pre toho, kto ju nájde. Lupin radšej verí slnku. Poviedka otvára druhú zbierku a jej hrdina dedukcie zmetie zo stola ako „hlúposti“: stavia na intuícii, ktorej má, ako bez chvastania dodá, na rozdávanie.
🎧
Obrúčka
Yvonne d’Origny vidí z okna, ako manželov komorník strčí jej syna do automobilu. Dvere budoára sa zamknú, gróf ju zviaže plátennými pásmi a na prahu sa so sluhom ešte zhovára o zlatníckom tovarišovi a o zajtrajšom poludní, keď má prísť svokra. Yvonne zostáva navštívenka zastrčená v knihe, obálka pneumatickej pošty hodená z okna – a na prste obrúčka, ktorá sa nedá stiahnuť.
Šperky, ktoré by sa dali ukradnúť, gróf už predal, a tak muž vo fraku, ktorý sa po polnoci zjaví v zamknutom dome, prichádza po niečo iné. Horace Velmont má na všetko dvadsať minút („To stačí. Ale nie je to priveľa.“) a Leblanc z toho urobí komornú drámu, v ktorej čas odmeriavajú údery hodín. Azda najnežnejšia poviedka celej zbierky.
Znamenie tieňa
Rozprávač kúpi u starinára mizerný obrázok dvora so slnečnými hodinami, len pre empírový rám. V rohu sú červené číslice 15. 4. 2. Ten istý obraz zazrie ďalekohľadom v izbe oproti, u susedky Louisy d’Ernemont, pravnučky gilotínovaného generálneho nájomcu daní. Každého pätnásteho apríla s dcérkou na celý deň zmizne – a dnes je pätnásty apríl. Rozprávač ju s Lupinom sleduje až do Passy, kde sa za vysokým múrom schádzajú žobráci, lokaj, kaprál aj dáma so psíkom, všetci s rovnakým obrovským kľúčom.
Namiesto lúpeže hádanka, s ktorou si dedičia nevedia rady už sto rokov. „Nejde ani tak o hľadanie ako o rozmýšľanie,“ tvrdí Lupin. Pod rébusom sa však skrýva prekvapivo smutný portrét ľudí, ktorým čakanie na zázrak vzalo odvahu aj životnú silu.
🎧
Pekelná pasca
Nicolas Dugrival nosí na dostihy v náprsnej taške päťdesiattisíc frankov, všetko, čo s manželkou majú. Pán so sivou briadkou sa mu predstaví ako inšpektor Delangle a v tlačenici pri totalizátore je taška preč. Dugrival si strelí do spánku. Polícia obviní Lupina, ten z New Yorku protestuje a vdove pošle rovnakú sumu – o dva dni ju nájdu pobodanú a bez bankoviek. Ganimard to vzdá: „Veľmi to pripomína Lupina, a predsa to nie je Lupin.“
Začiatok sa číta ako kriminálna kronika: vdova nad mŕtvym mužom prisahá pomstu, synovec Gabriel tú prísahu iba zašepká. Potom sa dej uzavrie do bytu na Batignolles a je temnejší, než býva u gentlemana-zlodeja zvykom. Kto je tu lovec a kto korisť, si Leblanc dlho nechá pre seba.
Červený hodvábny šál
Prvého decembra ráno si inšpektor Ganimard všimne muža, ktorý trúsi na obrubník pomarančové šupky, a chlapca, ktorý kreslí kriedou na múry krížiky v krúžkoch. Stopa vedie rovno k Lupinovi. Ten zo zvyškov balíka hodeného z Pont-Neuf zrekonštruoval včerajšiu vraždu a teraz ju Ganimardovi daruje aj s vrahom. Sám chce len druhú polovicu jasnočerveného hodvábneho šálu – tú, ktorá ostala pri obeti.
„Lupin žongluje s úsudkami a dedukciami celkom ako detektív z románu,“ chváli sa a zo škatuľky od zákuskov vyčíta aj tri pusinky a kávový eklér – úškrn na adresu Sherlocka Holmesa sa nedá prehliadnuť. Najlepší je však Ganimard, ktorý Lupina nenávidí a mimovoľne obdivuje: prisahá, že jeho stopy nepoužije, a o pár hodín po nich ide krok za krokom.
Smrť obchádza
Do parku kaštieľa Maupertuis sa Lupin nedostane bránou, ale po konári, ktorý si stiahne motúzom s priviazaným kameňom. Spoza jedlí sleduje dievčinu, ktorá sype vtákom omrvinky, keď sa z búdy vyrúti doga a o chvíľu povolí aj reťaz. Jediný výstrel z revolvera – a Jeanne Darcieux sa dozvie, že kameň z rímsy, guľka pri uchu a prelomený mostík neboli dielom náhody. Niekto ju chce mať mŕtvu a začína sa ponáhľať.
Lupin tu neukradne ani špendlík. Doktorovi Guéroultovi sa predstaví ako Paul Daubreuil z Rue de Surène – kto čítal Červený hodvábny šál, tú adresu spozná – a ten ho uvedie do domu ako mladého kolegu. Odvtedy má príbeh nádych gotického románu: temné chodby, podozrivo horký čaj a šialená jazda na motocykli hmlistým decembrovým večerom.
🎧
Tragédia v lese Morgues
Nedeľné ráno v Saint-Nicolas. Ľudia vychádzajú z kostola, keď cez námestie preletí obrovská limuzína. Na šoférskom sedadle muž v kozom kožuchu, vedľa neho žena, ktorej zakrvavená hlava visí cez kapotu. V zákrute v lese Morgues nájdu prevrátené auto a mŕtvu ženu pod balvanom, ktorý ktosi preniesol štyridsať metrov. Muž v kožuchu zmizol, hoci les je malý – a predsa sa vracia: raz nechá v zákrute kožuch, inokedy čiapku, napokon okuliare.
Lupin sa pritom z Paríža ani nepohne. Keď reportér napíše, že by tu musel dať fant aj sám Arsène Lupin, noviny vytlačia telegram: tragédia zo Saint-Nicolas je „záhada pre bábätká“. Jediný raz v zbierke vyšetruje Lupin len s novinami v ruke – a čitateľ tak pozná tie isté stopy ako on.
Lupinova svadba
Arsène Lupin rozoslal oznámenia o svojom sobáši so slečnou Angélique de Sarzeau-Vendôme, princeznou de Bourbon-Condé. Jej otec, vojvoda Jean, zúri v paláci na Rue de Varennes a noviny mu každé ráno prinesú ďalší kúsok budúceho zaťa – trebárs výbavu s iniciálami L. S. V. Starý pán napokon s dcérou utečie na hrad nad mysom Sarzeau. Tam Lupin zmĺkne, a to je horšie než všetky jeho žarty.
Najprv je to spoločenská komédia o šľachticovi, ktorého predok prijal titul nanútený Ľudovítom XV. až po desiatich rokoch v Bastile, a o tlači, ktorá si ho doberá. Pod fraškou sa však vynára čosi tichšie: plachá Angélique s nezabudnuteľnými očami, vychovaná rytierskymi knihami zo skríň predkov. Jedna z mála poviedok, v ktorých Lupina prejde smiech.
🎧
Neviditeľný väzeň
Gazda Goussot sa so štyrmi synmi vracia z poľovačky, keď z domu zaznie krik. Gazdiná leží v bielizňovej komore s tvárou od krvi a tulák Trainard skáče so zväzkom bankoviek oknom do sadu. Okolo panstva sa tiahne múr, ktorý sa nedá preliezť, a kľúč od jediných dvierok nosí gazda vo vrecku. Žandári, sudca a dvadsať chlapov prečešú päť hektárov – a tulák ostáva neviditeľný. O štyri týždne sa na námestí pokazí automobil a jeho majiteľ vyhlási: „Nemôže to byť také zložité.“
Lupina poznáme zo salónov, zámkov a zaoceánskych parníkov, táto poviedka však neopustí majer, kde šesťtisíc frankov znamená tri predané kravy, pšenicu a jablká. Lakomých Goussotovcov by ostrejšie nevykreslil ani Maupassant. A hádanka je klasická zamknutá izba, len bez strechy.
Edith Labutia šija
Plukovníkovi Sparmientovi už raz ukradli z vlaku jednu z dvanástich stredovekých tapisérií. Našla sa a Lupin odkázal, že nabudúce vezme všetky. Bohatý Brazílčan z domu urobí pevnosť a usporiada vernisáž. Pred najkrajšou tapisériou, na ktorej Edith Labutia šija hľadá po bitke pri Hastingse telo kráľa Harolda, spozná jeden z kritikov v tkanej tvári úsmev pani Sparmientovej – a aj ona sa volá Edith. Plukovník tú zhodu obráti na žart. Nikto sa nezasmeje.
Lupin o tejto afére hovorí s pýchou vojvodcu: nič vraj nepripravil starostlivejšie. A predsa najprv zahrnie chválou Ganimarda, lebo práve on ten uzol rozmotal. Poviedka uzatvára zbierku Les Confidences d’Arsène Lupin. Tapisérie Jehana Gosseta z Arrasu si Leblanc vymyslel, no zavesil ich hneď vedľa skutočnej tapisérie z Bayeux.
Lupin pod cudzími menami
Počas vojny a po nej si Leblanc dovolí niečo, čo by v roku 1905 nebolo mysliteľné: nechá Lupina dlho mimo javiska alebo ho pošle do sveta pod iným menom a spolieha sa na to, že sa prezradí sám – gestom, úsmevom, spôsobom, akým v najhoršej chvíli zažartuje. Tak je to už v Zlatom trojuholníku (na pokračovanie 1917, knižne 1918), ktorý sa odohráva vo vojnovom Paríži.
V Ostrove tridsiatich rakiev (1919) a Tigrích zuboch (1921) je to don Luis Perenna, v knihe Osem úderov hodín (1923) sa volá knieža Serge Rénine, v Agentúre Barnett a spol. (1928) je z neho súkromný detektív Jim Barnett a v Tajomnom sídle (1929) barón Jean d’Enneris. Leblanc to pred čitateľom netají – pôžitok je v tom, ako dlho trvá, kým na to prídu postavy. Je to Lupin zrelší a pokojnejší: menej sa predvádza, viac pozoruje a spravodlivosť si meria vlastným metrom.
Zlatý trojuholník
Paríž, 3. apríla 1915. Kapitán Patrice Belval nechal na fronte nohu a v lazarete sa zaľúbil do ošetrovateľky, ktorú ranení volajú mama Coralie. Keď ju s bezrukým Senegalčanom Ya-Bonom vytrhne z rúk únoscov, zistí, že rozlomené ametystové zrnko z jej ruženca presne zapadá do prívesku na jeho hodinkách. Lenže Coralie je manželkou bankára Essarèsa beja, ktorý z Francúzska potajomky odčerpáva zlato. Onedlho je bankár mŕtvy a po miliónoch ani stopy.
Lupin sa objaví až v druhej polovici a ohlási ho nezvyčajný posol: Ya-Bon, ktorý si dával predčítať jeho dobrodružstvá, napíše to meno kriedou na sčernetý múr. Román vychádzal ešte počas bojov a vojna v ňom nie je kulisou – Patriceova vášnivá reč o tom, že zmrzačení z frontu nie sú úbožiaci, ale muži s plným právom milovať, patrí k najsilnejším miestam knihy.
Ostrov tridsiatich rakiev
Jedného májového rána príde do bretónskej dedinky Le Faouët zahalená dáma. Volá sa Véronique d’Hergemont a pred štrnástimi rokmi stratila otca aj syna. V opustenej chatrči za dedinou nájde stopu, ktorá ju zavedie na skalnatý ostrov Sarek, ktorému miestni hovoria Ostrov tridsiatich rakiev. Koluje o ňom proroctvo o tridsiatich obetiach, štyroch ukrižovaných ženách a „Božom kameni, ktorý dáva smrť alebo život“.
Román z roku 1919 je najtemnejšia lupinovka, bližšia gotickému hororu než detektívke. Lupin v nej vystupuje opäť ako don Luis Perenna a na scénu vstúpi až vtedy, keď sa zdá, že Véronique už nemá kam utiecť.
Tigrie zuby
Policajný prefekt Desmalions si na piatu predvolal ľudí, ktorých sa týka závet amerického boháča Cosma Morningtona: dvesto miliónov pre príbuzných jeho matky. Ešte pred stretnutím sa v prefektúre zrúti inšpektor Vérot, ktorý mal prípad v rukách, a skôr než stihne povedať, čo zistil, je neskoro. Medzi predvolanými je aj don Luis Perenna, bývalý cudzinecký legionár, ktorého kamaráti z obdivu k jeho kúskom volali Arsène Lupin.
Román vznikol tesne pred vojnou, po francúzsky však vyšiel až v roku 1921. Patrí k najtemnejším Lupinovým prípadom: dedičia umierajú jeden po druhom, stopy vedú k ľuďom, ktorí sa zdajú až príliš vinní, a prefekt sa na Perennu spolieha, hoci mu ani trochu neverí.
Osem úderov hodín
Hortense Danielová chce 5. septembra ujsť s Rossignym zo zámku La Marèze, no v lese zaznejú tri výstrely a auto zostane stáť s prestrelenými pneumatikami. Namiesto úteku sa ocitne so záhadným kniežaťom Réninom na zabarikádovanom panstve, kde hodiny už dvadsať rokov nikto nenatiahol – a predsa odbijú osem úderov. Rénine navrhne dohodu: sedem ďalších dobrodružstiev do 5. decembra a pri ôsmom údere tých hodín mu bude čosi dlžná. Hortense si vypýta takmer nemožné: starú sponu s karneolom, ktorá jej pred rokmi zmizla.
Knieža rozlúskne jednu záhadu za druhou s ľahkosťou, ktorá je až podozrivá. V predslove Leblanc priznáva, že mu tie príbehy vyrozprával Arsène Lupin a že si oboch priateľov nedokáže nezamieňať. Lupin v najromantickejšej podobe: osem detektívnych poviedok, ktoré spája jedno dvorenie s presným dňom splatnosti.
Ako sa z Raoula stal Lupin
V roku 1924, keď Lupin sprevádzal čitateľov už takmer dve desaťročia, napísal Leblanc predohru celej série. Grófka Cagliostro sa vracia do čias, keď mal budúci gentleman-zlodej dvadsať rokov a prázdne vrecká. Pobrežie pri Étretate, krásna žena, o ktorej sa šepká, že nestarne, a ktorá tvrdí, že je dcérou slávneho Cagliostra. Prvá láska, prvý veľký súboj a prvý protivník, ktorý je rovnako prefíkaný ako on sám.
Cagliostro nie je vymyslená postava: sicílsky dobrodruh a mág sa v osemdesiatych rokoch 18. storočia zaplietol do škandálu s náhrdelníkom Márie Antoinetty – toho istého, ktorého ozvenu nájdete v Kráľovninom náhrdelníku. Zvláštny druhý život našiel román v Japonsku: Hayao Miyazaki si meno Cagliostro požičal do názvu svojho prvého celovečerného filmu, dobrodružstva Lupina III. z roku 1979, a jeho hrdinku pomenoval Clarisse – rovnako ako dievča, ktoré v Leblancovom románe miluje Raoul.
Grófka Cagliostro
Normandia, rok 1894. Raoul d’Andrésy sa v noci vkradne do kaštieľa Haie d’Étigues, kde žije jeho Clarisse, a v písacom stole jej otca nájde list o chystanom únose, súde a vražde. Popoludní leží v otvore múru nad sieňou, kde Beaumagnan a urodzení páni z kraja Caux čakajú na zajatkyňu. Keď jej snímu závoj, knieža d’Arcole sa rozkoktá: videl ju pred dvadsiatimi štyrmi rokmi a odvtedy nezostarla ani o deň. Volá sa Joséphine Balsamo, grófka de Cagliostro.
Mladík tak trochu pohŕda menom Arsène Lupin a priznáva, že ho priťahuje dobro aj zlo. Na Cagliostrovom zlatom zrkadielku sú vyryté štyri záhady z úst Márie Antoinetty a kto k nim nájde kľúč, bude vraj kráľom kráľov. Tu ide o záhadu sedemramenného svietnika a – ako sľubujú úvodné riadky – o „strašný súboj lásky a nenávisti“.
Posledné romány
Na sklonku dvadsiatych rokov píše Leblanc Lupina ako romantika a pozorovateľa. V Slečne so zelenými očami (1927) bojuje Raoul o ženu, nie o korisť, v Agentúre Barnett a spol. (1928) sa zo zlodeja stáva detektív a v Tajomnom sídle (1929) sa Lupin vracia do parížskej smotánky ako moreplavec d’Enneris.
Slečna so zelenými očami
Jasný aprílový deň v Paríži. Barón Raoul de Limézy sa zabáva tým, že sleduje pána, ktorý sleduje dámu, a v jedno popoludnie stretne dve ženy: Angličanku s modrými očami a dievča s veľkými zelenými očami farby nefritu. Angličanku nasleduje až do nočného rýchlika do Monte Carla a z tej cesty sa vykľuje prípad, ktorý ho privedie späť k zelenookej slečne.
Román z roku 1927 je viac romancou než lúpežou. Raoul tu nebojuje o poklad, ale o dievča, ktoré polícia považuje za podozrivé a ktoré samo nepozná celú pravdu o sebe. Proti nemu stojí neodbytný policajt Marescal.
Agentúra Barnett a spol.
Skromný obchodík na Rue de Laborde a na ňom nápis „Agentúra Barnett a spol. Informácie zadarmo.“ Jim Barnett nosí starý lesklý redingot a monokel, od klientov si nevezme ani centim a vraj ho financuje niekoľko ľudomilov, ktorí si želajú ostať v anonymite. Inšpektor Béchoux, žiak slávneho Ganimarda, mu nedôveruje, a predsa za ním chodí po radu. Potom však finančníkovi Gassirovi ukradnú balík cenných papierov a s ním aj Béchouxove úspory – dvanásť akcií Afrických baní.
Kniha obracia lupinovskú hru naruby: zo zlodeja je detektív, ktorý si namiesto honoráru berie drobné „odvody“, vždy na úkor vinníkov, alebo aspoň previnilcov. Partia bakaratu v rouenskom klube, muž so zlatými zubami, ukradnutá spálňa speváčky z Folies-Bergère – osem prípadov a v nich dvojica, v ktorej jeden druhého obdivuje, a pritom by ho najradšej zatkol.
Tajomné sídlo
Dobročinný večer v parížskej Opere: dvadsať krásnych žien predvádza šaty od najväčších krajčírov a celá sála čaká na speváčku Régine Aubryovú v tunike posiatej diamantmi klenotníka Van Houbena. V hľadisku sedí barón Jean d’Enneris, ktorý sa pred troma mesiacmi vrátil z cesty okolo sveta v motorovom člne. Po predstavení sa stane niečo, čo nikto nečakal, a stopy vedú do domu, ktorý nikto nevie nájsť.
V úvode sa ozve sám Lupin: zo všetkých dobrodruhov, ktorí sa naňho podobajú, má vraj najradšej baróna d’Ennerisa, šľachtica moreplavca a gentlemana detektíva. Po jeho boku sa vracia inšpektor Béchoux z Agentúry Barnett, ktorý veľmi dobre tuší, s kým má tú česť. Román z roku 1929 je najneskoršou knihou nášho výberu.
V akom poradí čítať
Najlepšie tak, ako sú knihy zoradené v tomto článku – teda zhruba v poradí, v akom ich Leblanc písal. Ganimard aj kronikár sa vracajú, neskoršie príbehy občas odkazujú na staršie a Lupin s každou knihou o kúsok dospieva. Začnite Zatknutím Arsèna Lupina; lepší úvod Leblanc nenapísal.
Jediná výnimka, o ktorej sa dá uvažovať, je Grófka Cagliostro. Kto chce sledovať Lupinov život od dvadsiatky, môže začať ňou – naplno však zafunguje až vtedy, keď čitateľ v mladom Raoulovi spozná muža z predchádzajúcich kníh. Poviedky z oboch zbierok sú navyše uzavreté prípady a dajú sa čítať aj na preskáčku.
Prečo čítať Lupina dnes
Lupin je zlodej, ktorý má zásady, humor a slabosť pre krásu. Leblanc vedel napísať dvadsaťstranovú poviedku s presnosťou hodinového strojčeka aj román, pri ktorom sa noc skráti na pár hodín – a v oboch prípadoch písal s ľahkosťou, ktorú dnešná literatúra často stratila. Za dvadsaťštyri rokov, ktoré delia Zatknutie Arsèna Lupina od Tajomného sídla, uvidíte hrdinu starnúť, meniť mená aj tváre, a predsa zostať sám sebou.
Náš nový preklad ho vracia do slovenčiny v jazyku, ktorý znie prirodzene aj po sto rokoch. Poviedka vystačí na jednu cestu vlakom, román na dlhý víkend – a pri tituloch s audioknihou si ho môžete aj vypočuť.